Milý denníček 29.7.

Aojte!

Dnes ráno som uverejnila fotku mojich raňajok. Áno raňajok. Ani moja vlastná varianta "IF" mi nevyhovovala. Pred letom áno, bola škola- na jedlo som ani nepomyslela, mala som veľa povinností najmä doobeda. Cez prázdniny, keď väčšinu dňa som doma (samozrejme len tie dni, kedy nie som v práci), tak som bola ráno sama doma, nedokázala som sa sústrediť. myslela som len na jedlo, do seba som liala kávu, a light nápoje, aby som zahnala chuť na jedlo. Povedala som si, tak toto nie! Proste to, že opäť budem uznávať klasiku ( ku ktorej sa vždy vrátim, len ja sa proste musím popáliť :D ) v podobe pravidelnej stravy na mne fungovalo lepšie ako modrá tapletka pre impotentého :D.



Vrátila som sa teda k plánovaniu jedla na nasledujúci deň. Presné dodržanie jedálnička a predpísaných aktivít budú prvé méty k vyliečeniu. Z čoho? Lepšie povedané- vyliečenie niečoho, teda môjho vzťahu k jedlu. Musím sa naučiť prestať naň myslieť. Je to šialené. No viem, že mojim problémom nie je jedlo, ale môj prístup k nemu. Celé tie roky... hento nemôžem... tam to nemôžem... zapekané musli nikdy viac...nevečerať po 17:00... každé ráno beh nalačno... bože ochraňuj ma pred údeninami... to je moc "sladký" proteín... chlieb len celozrnný... chlieb? ako to môžeš jesť? ... ryžový detox... bebe keksy? tak to je diétny zabijak...  ....a všetko sa to začalo "len" schudnútim "pár" kíl.
Nalistovala som si staré jedálničky a pospomínala ako som jedla po návrate z nemocnice. Lebo viem, že práve v tomto období som bola najšťastnejšia, bála som sa opäť vymýšľať a preto som sa držala každodenného programu ako kliešť. Ani neviem ako, alebo vlastne aj viem ako ale to je na dlho :D, som sa dostala do posilky, to ma tak dostalo, že som bola ochotná aj zjesť viac, len aby som nabrala svalovú hmotu, dvíhala vyššie váhy, bola zas bližšie k DOKONALOSTI! To ako dopadla moja "rysovačka" po ešte väčšej "objemovke" už viete. ... Takýchto výkyvov bolo niekoľko, kým som nevyskúšala všetky možnosti ako sa to (ne)dá a kde som skončila? Opäť pri KLASIKE. Hold, mne je súdené byť žiakom starej školy.
Ale vráťme sa k tým jedálníčkom, Bola som naučená naozaj jesť viac krát denne (niekedy aj 7) záležalo to od toho či som mala tréning alebo nie, a samozrejme kedy som vstávala a do koľkej som bola v škole. Asi som bola v minulom živote kohút, lebo vždy vstávam pomerne skoro a v posteli dlho nevydržím.
Pravidelnú stravu teraz mnohí hádžu do starého železa, no po pár dňoch môjho návratu k nej som si už všimla, že na jedlo myslím menej- proste zjem toľko čo mám, nie som prejedená, poviem si "Katka kľud, za 2 (alebo 3) hodiny budeš jesť znova, " a idem sa venovať tomu čo mám, neotravuje ma hlad  či naopak prepchaný žalúdok...
A z čoho sa skladal môj jedálníček pred rokmi, po návrate z nemocnice ? (bol to asi 1. a 2. ročník na gympli, v 3. ročníku som si už pogebrila jedálníček experimentovaním s fitness stravou bez dostatočnej literatúry) Mala som omnoho viac sacharidov! Menej som sa obmedzovala (jedla som rožky, šunky, ovocné jogurt, ovocie, zapekané musli,  školské obedy, špageti na večeru)  a ja som nebola schopná pribrať ani za toho Bo*a :D, mala som 46 kg a musela som ísť aspoň na 50kg ( ževraj mi príde spontánne menštruácia - škoda, asi jej to niekto zabudol povedať alebo jej neprišla pozvánka ) . Ale v prvom rade- cvičenie som si užívala, bola som viac v pohode, neriešila som toľko to jedlo (to znamená riešila som ho, no bol tam akýsi stupeň nadhľadu :) )
V nasledujúcich týždňoch, sa budem teda snažiť dať dokopy môj zmetený metabolizmus. Moja verzia leangains mi vyhovovala- mohla som sa prejesť. No to nikam neviedlo. Len som tým kŕmila moju chorobu. Fungovala som tak niekoľko týždňov, ale to pripisujem k celkovej pomätenosti môjho organizmu z predsúťažných superkompenzácií, následným food orgiám... po čase však to už doplo asi aj jemu- že už nie je semester, už nie je súťažná sezóna, treba jesť normálne... ale ja nie! ja som v tom pokračovala... Veru, proste ak mal človek raz PPP a dokonca si vytvortil program,  v ktorom dokázal fungovať ako "bežný smrteľník", tak by mal pri ňom aj ostať. Ja sa posnažím prestať báť cukrov ako čert krížu.
I napriek objemovej časti prípravy som sa v nich "obmedzovala". Tie úvodzovky sú tam zámerne, pretože som to dokázala len niekoľko dní a potom som sa nepekne prejedala i 2 dni v kuse. Nemala som ani vôľu s tým prestať. Nevenovala som čas ani váženiu porciám, zapisovaniu čo jem, aký je môj príjem. Preto teraz nemám odrazový mostík pri tvorbe nového jedálníčka.
Dnes som bola na nákupe. Rodičom som kúpila mrazené bryndzové pirohy. Nemám na ne chuť. Ale maminu trápi, že vôbec nejem to čo oni. No ja nie som už schopná jesť tradičnú kuchyňu, teda dokým by celý recept neprešiel mojou rekonštrukciou. :D Ja v tých špagetách s mortadellou, vyprážaným karfiolom so zemiakmi, koložvárskou kapustou, v šošovicovom prípravarku, ja tam nevidím žiadne živiny! Proste chýba mi tam čerstvá zelenina, bielkoviny z mäsa, zdravé tuky v podobe olivového oleja, vláknina z celozrnnej ryže. Čo by malo moje telo z takého zemiakového šalátu a rezňa? Záhu! Ja sa na jedlo pozerám cez okuliare makronutrientov a vitamínov. Cez ich sklá vidím v takom jedle len majonézu plnú stabilizátorov, ochucovadiel a nekvalitných rastlinných olejov, prevarenú zeleninu z konzervy a prepáleným tukom navsiaknutú strúhanku na rezni. Pri ceste z nákupu domov som si predstavila môj rozhovor s maminou, v ktorom jej vysvetľujem, prečo nejem tak ako oni. Hovoriť pred ňou o nutričných hodnotách potravín, by v jej ušiach prechádzalo translatorom do španielčiny. Potom som si spomenula na  kartičku člena SSNKF- doklad že som športovec. Razom som bola šťastná. Spomenula som si, že sa mi splnil sen. SOM ŠPORTOVEC! Nikdy sa mi to neprisnilo ani v tom najbláznivejšom sne. "Mamina," začala som, "vidíš tú kartičku. Hovorí o tom, že patrím do rodiny športovcov. Myslíš si, že nejaký kajakár či boxer, by mal kvalitnú regeneráciu zo špagiet a kečupu? Rovnako aj ja potrebujem každodenný prísun kvalitných bielkovín, tukov a sacharidov. Výživa je dôležitá, vďaka nej mám v poriadku kĺby, pokožku, srdce, svaly..." Ako som dorozprávala, zlepšila sa mi aj nálada. Mamine by to zrejme aj tak asi nestačilo, no nezmení to. Ľudia sa niekedy zbytočne búria a bojujú. bojujú celý život, sú z toho unavení, sklamaní, ten boj im berie energiu. Nikdy nepochopíme, že tu nie sme od toho ísť proti životu, proti osudu... ale len s pokorou prijať to, čo nám život dal, lebo život samotný je dar.