štvrtok 30. januára 2014

Uniknite spoločenskej diktatúre!

Zdrastvuj!

Dlho som rozmýšľala o čom bude nasledujúci článok. Pôvodne som bola rozhodnutá venovať sa náhradným sladidlám alebo iným nízkokalorickým náhradám cukru. ( začala sa moja "rysovačka", úvodzovky preto, lebo to ešte nie je tak prísne, ale na úvod som sa rozhodla znížiť rýchle cukry a ušetriť kcal kde sa dá) Avšak jedna moja priateľka na Facebook vyhodila krásne video dvoch spievajúcich sestier, ktoré ma donútilo zamyslieť sa nad životom. Pri sledovaní videa sa mi vynárali riadky z knihy Brené Brawnovej- Dary nedokonalosti. Zmenila som teda plán, tento článok bude o našej duši. Každopádne všetko začína v hlave, tak čo tam po sladidlách, keď nebudeme dostatočne v pohode a vyrovnaní, aby sme zniesli stres počas nižšieho energetického prijmu. Spomínané video nájdete na konci článku. ( som ako kapitalistický majiteľ supermarketu, keď musíte prejsť krížom cez celý obchod, samozrejme nemôžte minúť sladkosti za najnižšiu cenu v strednej Európe a cereálie 5+2 zadarmo ak si kúpite ešte k tomu aj 4+3 misky ... a až potom sa dostane k tomu toaleťáku :D  ... a ups plný košík) 



Takže idem aj ja naplniť ten Váš košík v hlavičke, ale narozdiel od Big Bossa, to budú (dúfam) pre vás užitočné veci. V tom najlepšom prípade si zoberiete trošku ponaučenie a skúsite sa aj mojimi radami. ( plus parafrázované rady od Brené )


Videli ste niekedy deti tancovať? Počuli ste ich spievať? Alebo sa smiať zo srdca tak, že im vôbec nezáležalo na tom, že krochtajú alebo hýjakú? Myslím si, že ste boli svedkami takéhoto spontánneho správania. A videli ste niekedy dospelých tancovať, keď počuli v hypermarkete obľúbenú pesničku? Počuli ste spievať čo to hrdlo ráči nejakého dospeláka (bez vplyvu alkoholu of course :D ), ktorý sa oddal hudbe vo svojom mp3 prehrávači a venčil pri tom psa? Alebo stretli ste sa niekedy s dámou, ktorá sa pracovnom stretnutí radšej zasmeje jej prirodzeným krochkaním, namiesto suchého formálneho úšklabku na tvári? Myslím si, že tieto scény sú skôr len výplodom mojej fantázie, než realitou každodenného života. Ale prečo? Súhlasím s Brené, ktorá je hlboko presvedčená, že smiech, tanec a hudbu máme v sebe. Ďalšia spisovateľka Mary Jo Putneyová zas hovorí: "To čo máme v srdci v detstve, nám ostane na celý život." Myslím, že vystihla celú podstatu i môjho článku.

Deti cítia rovnako pocit hanby a zraniteľnosti, avšak nie v takej miere a v takých situáciach, ako dospelí. Keď som bola malá hanbila som sa za to, keď som nevedela v škole básničku a pani učiteľku som sklamala. Avšak maminke som vždy rada zaspievala. S kamarátkami sme zas po škole išli do našej skrýše za kostol a tam sme nacvičovali rôzne choreografie. Teraz? Maminke veru už nezaspievam a dané kamarátky už netancujú (až na jednu, s ktorou nám je stále jedno, či sa na nás niekto pozerá alebo nie, či plný parket alebo čaká len na nás, zvyšok bandy sa musí "povzbudiť" ... you know what i mean :D ... alebo jednoducho čakajú kým tam dosť ľudí, aby splynuli s davom )


Ako však dieťa rastie sú mu vštepované modely správania a etiketa, ktorú musí v spoločnosti dodržiavať, aby neurobilo hanbu sebe a rodičom. Ktorý rodič predca netúži po kľudnom dieťati, ktoré sa vie pozdraviť, odzraviť, objať starú mamu na povel, dať pusu cudziemu ujovi, popri tom by sa najradšej na stoličke zhrbilo, hompáľalo nohami a skrylo sa za mamu, keď vidí cudzieho človeka. Takto nás od mala, generácia po generácie, učia sebakontroly a zabíjajú v nás spontánnosť. A popri tom neexistuje krajšieho a pevnejšieho spojenia medzi ľudmi, ako keď dajú na javo svoju nedokonalosť. Necítite sa ešte bližšie k nejakej milovanej osobe, keď spolu len tak tancujete v kuchyni alebo spievate si v aute? Myslím si, že určite áno.

Pri odviazaní sa treba mať stále na mysli maloletých divákov :D :D 

Bohužiaľ si každý deň obliekame emocionálnu masku sebakontroly a snažíme sa zapadnúť do spoločnosti, a paradoxne, byť zároveň lepší než ostatní. Keď sa chceme ovládať, neznamená to, že chceme mať kontrolu nad sebou, ale skôr chceme kontrolovať to , čo si o nás myslia ostatní. Nie je to tak? Čo vám diktujú trpaslíci vo vašej hlave? Nie sú vám známe tieto slová: "Nerob to, čo si o tebe pomyslí okolie, len sa strápniš!" Práve pri možnosti tancovať mnohým ľudom títo trpaslíci bránia, aby sa oddali hudbe. Pri tanci sme pravdepodobne najviac zraniteľní, ale indiánske príslovie hovorí: "Pozorovať ako tancujeme je počuť ako naše srdcia rozprávajú" Nekážem vám teraz urobiť zo seba "šaša" na firemnom večierku a roztočiť to na stole s chlebíčkami. Ale chcem, aby ste do svojho každodenného života zapojili tieto prejavy spontánnosti a uchovali si svoje detské JA v srdci a neumlčovali ho argumentmi: "Ja nemôžem, už som dospelý"

Susedia vás nebudú mať o nič viac radšej, ak by ste sa vzdali spievaniu v sprche. 

Ukázať svoju zraniteľnosť chce veľa odvahy a ľuďom, pred ktorými vyzlečieme svoju dušu, treba plne dôverovať, nemal by to byť niekto cudzí, s kým nie ste schopný naviazať spojenie "nedokonalostí". Určite máte vo svojom okolí osobu, ktorej voláte, keď sa vám chce plakať, keď vás niekto nahneval v práci, alebo keď vás niečo potešilo. Nebuďte skúpi na emócie a vyjadrite sa smiechom, tancom či piesňou. Nebojte sa v kruhu rodiny, keď sledujete televízor a vo filme hrajú známu pesničku podubkávať si slová, či spievať skomeleniny anglických slov. Keď pripravujete jedlo pustite si rádio a opäť, tancujte a spievajte. Naučte sa takto byť troška zraniteľný a nedokonalí v kruhu tých, ktorí to budú zdielať spolu s vami a vy tak uniknete aspoň na pár minút z pazúrov spoločenskej diktatúry a zo sveta dokonalosti, kontroly a pretekania.

Tancujte, ako by sa nikto nedíval. Spievajte, ako by nikto nepočúval. Milujte, ako by ste nikdy neboli zranení a žite, ako keby bol raj na Zemi.  ( Mark Twain )

Prajem krásny deň. Video vám k tomu určite pomôže.


2 komentáre:

  1. No...musím říct, že tohle je opravdu krásný článek, přečetla jsem ho jedním dechem a asi v něm bylo řečeno vše, co řečeno být mělo. Vždy jsem se bála, že vyrostu...bála jsem se toho, jaké to bude. Byla jsem trochu jako Pipi Dlouhá Punčocha-bála jsem se, že až dospěji, budu nudná, stará, bez jiskry. Ale vůbec to takové nemusí být. Stačí se podívat hluboko do našeho nitra a najít to něco, co nám činí radost, co nás naplňuje a nebát se to pustit ven. Bohužel hodně lidí to zkusí a udělají si negativní zkušenost-někdo se jim vysměje, odsoudí je, pohlíží na ně jako na blázny. Schválně si zkus se usmívat v MHD...to pomalu rovnou volají Bohnice.
    Proto miluji trávit čas s mladšími dětmi.. s nimi plácnu každou hloupost, směji se nahlas, tancuji na nádraží a nevnímám fakt, že by to někdo mohl označit za špatné. Je v tom taková čistota lidského bytí :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Minule sa mi stalo v praci za pokladnou, ze prisiel pan s nakupom a vravi mi: ste prva osoba, ktora sa dnes na mna usmiala ... vies ako ma to potesilo :D ... a byt dospelym je niekedy riadna nuda ... pipi pancuche sa veru necudujem :D a k tomu tie uuucty :) ... ale veru ludia si navzajom brania vyjadrit svoje emocie a popri tom kazdy tuzi ich dostat von, je to paradox... travis cas s malymi detmi? a mas este nejake deti volne pre mna ? :D bo ja v mojom okoli mam iba velke deti na internate :D :D

    OdpovedaťOdstrániť

Motív Úžas, a. s.. Autor obrázkov motívu: lobaaaato. Používa službu Blogger.