Klamala by som, keby som článok začala slovami "Dlho som uvažovala"...nie, veru, nie. Spontánne som sa rozhodla. Ešte pred tým než by som začala uvažovať, a všetko by som si rozmyslela. Hneď ako sa tá myšlienka zjavila v mojej hlave, nechcela som ju odtiaľ pustiť von, zároveň som sa jej odmietala venovať a nechala ju v pokoji usadiť sa do mojej mysle. Kým sa ona ukladala, ja som konala. ...
Celé to začalo dilemou či pokračovať v súťažení. Rok bez súťaženia mi ponúkol iný pohľad na život, a ja som ho prijala. Súťažila som dva roky. Za tie dva roky, som sa zmenila. A veľmi. Keď sa všetko to šialenstvo skončilo, začala som si spomínať na môj život pred tým. Spomenula som si na dôvod, prečo som sa vybrala do Bratislavy, na to kým vlastne som, a kým som sa dakedy chcela stať, na to aká som bola verná svojim ideálom a hodnotám. Nikdy by som nepovedala, že promenádovanie sa v plavkách po pódiu uprednostním pred školou a prípravou na budúce povolanie. A predsa. Dva roky na výške som skôr "fitnesovala" než študovala. I keď som dosahovala výborné hodnotenia, boli to len nabiflené poučky bez zamyslenia nad praktickým využitím. Žiadne mimoškolské študijné aktivity sa nekonali. Dokonca ani tie spojené so socializáciou sa. Voľný čas som trávila vo fitku, prípravou jedla alebo v práci- na súťaže som si musela samozrejme zarobiť, všetky výplaty išli tam. Neľutujem však ničoho. Vtedy som sa cítila šťastná, a preto nemám dôvod teraz nič ľutovať.
