Aoj!
Plán bol taký, že napíšem článok k problematike tréningov. Avšak, srdiečku sa žiada vyplakať sa na pliecku imaginárneho kamaráta, tak mu teda doprajem.
Posledné dni boli viac než zlé. Ani neviem ako (alebo vlastne viem, ale tomu bude venovaný ďalší odsek... ak si spomeniem) a padla som, padla a veľmi hlboko. Nerada sa vyhováram a ani si nemyslím, že to mali na svedomí moje povinnosti, ktorými sa zámerne obklopujem. Práca číslo jedna, práca číslo dva, choď na tréning, choď do školy, vypracuj zadanie, uč sa na test, navar si jedlo, skontroluj to jedlo, odpíš tomu, pošli správu tam tej aaaaaa nakupuj darčeky ... Nie, nemala som toho veľa, jednoducho som slaboch a pôžitkár. Hold, stalo sa a ja som strávila asi 5 dní v depke, ani nepreletela okolo mojej hlavy myšlienka pozbierať sa a ísť si navariť jedlo, odcvičiť som odcvičila (ale o radosti z nich nemôžem hovoriť, bola to povinnosť... no jediná vec, pri ktorej som cítila, že ešte žijem) , celé dni som trávila buď na izbe alebo v knižnici za knihami a s čokoládou pri sebe. Skúšky v danom týždni som síce dala na A, ale že by som prežívala nejakú eufóriu z toho, to nemôžem povedať.
Jednoducho si nič nevážim. Ale najviac zo všetko si nevážim samú seba. Bola som na fitness súťažiach, ťahala som 3 fázové tréningy, dostala som sa z anorexie, dva krát po sebe som si obhájila prospechové štipendium, fotili ma profesionálni fotografi, mám ľudí ktorým na mne záleží... no aj tak mám plné zuby tejto telesnej schránky... a to najmä teraz... keď som nabrala čo- to toho tuku. Nech spravím čokoľvek, nech napíšem najlepšiu seminárnu prácu v celom ročníku, ak som to spravila v stave vyššieho % tuku v tele tak mi to je ukradnuté. Keď sa ukážem doma na sviatky, pred ľuďmi, čo ma dlho nevideli, tak nebudú vidieť A zapísané v indexe ale to, že fitnesska z pódia pribrala.
Celý fitness priemysel mi išiel na hlavu. Hovorím v minulom čase, dnes sa cítim v pohode, nie plná nadšenia, že "halóóó ľudia som spať! plná energie a nádeje!" na tom som si už dosť krát obila kolená. Predstav si situáciu, ktorá sa opakovala už niekoľko krát. Celá nadšená si kúpim banán, naplánované je dať si polku, samozrejme je zelený. V škole si ho vytiahnem a drp otázka: "Katka a ty môžeš banán?"... Prečo do frasa ľudia čumia ako jem?! Nie som opica v Zoo v klientke s nápisom PROSÍM NEKŔMIŤ! .... alebo príde osoba s podradnou musli tyčinkou (nedala by som ju ani vlastnému dieťaťu) s tým, že "aha čo mám Katka, ja to môžem, ale ty nie, lebo ja potrebujem cukor a fitnesáci ho nepotrebujú, ja som normálny človek" ... Vtedy som mala chuť dotyčnému pocítiť ako taký fitnesák bez cukru vie použiť svoj biceps... alebo situácia v posilke s klientom "tebe sa to ukazuje, keď ty nevieš čo je bolesť pri tréningu" ... pred 2 týždňami sme si so spolubývajúcou troška vypili a šli sa zabaviť, v bare ma neviem ako spoznala jedna baba z fitka- "heeej, to si ty, ja ťa poznám, skúšala si si vtedy pozing a mala si na sebe také ružové fitness plavky! waaa a ty si pila! a to ty môžeš? ...tehlička na tehličku a ja som videla ako sa stavia múr medzi mnou a ostatnými ľudmi... Lebo ja nie som normálny človek, som zaškatuľkovaný fitnessák bez záujmov, bez potrieb, bez citov, nepotrebujem cukor, nemôžem jesť zelené banány,moje tréningy sú prechádzkou ružovou záhradou, nemôžem sa ísť zabaviť... och jasné a fotím si jedlo!
Som rada, že som pre iných ľudí inšpiráciou. No ľudia zabúdajú, že aj ja som len človek a nechcem, aby ma niekto bral ako dokonalú alebo ako studňu diét. Chcela som utiecť. Skrývať sa za knihy, za obrazovku notebooku, za obal z čokolády, za ďalší lavór kávy... a najlepšie- ak ma niekto našiel , tak sa skryť za natrénovaný úsmev. Snažila som sa byť viac spoločenská. Zorganizovala som malú oslavu mojich narodenín a zároveň konca zimného semestra.. no v kúte duše viem, že to bolo len preto aby som sa mohla troška odreagovať a zabudnúť s pomocou alkoholu... hold nepomohlo a na druhý deň som bola tam kde predtým. Ani neviem na čo som chcela zabudnúť, asi na samú seba, asi na to, ako som samú seba vtedy ničila, fyzicky aj psychicky. V hlave som mala stále tú jednu a tú istú myšlienku: "Ty si to nezaslúžiš" ... "Nezaslúžiš si zdravú stravu, pre teba je to mrhaním." ... "Nezaslúžiš si spánok a oddych, a prečo? Však ten tréning si odflákla!" .. a tak to sa to so mnou ťahalo, len ja a nejaké "junk food" a do neskorých nočných hodín na notebooku.
Chcelo sa mi kričať, plakať, utekať. Utiecť zo sveta, kde odo mňa stále niekto niečo chce, vyžaduje nejaké správanie sa, predpokladá úspech. Ani neviem, kedy som naposledy vydala zo seba akúkoľvek pravdivú emóciu, nie ten môj natrénovaný smiech. úsmev alebo tú tváričku typu " tak to je mi naozaj ľúto" No úľava prišla pred pár dňami. Ako inak v posilke. Nasratá na seba (hej, zmenila som vtedy náladu z deprimujúceho sebaničenia na deprimujúci hnev na seba )som si nakladala ďalšie kotúče. Vtedy som asi dala dokonca aj môj rekord v príťahoch v predklone :D no hold konečne mi začali tiecť slzičky a kým som prišla na izbu lialo zo mňa ako z Niagarských vodopádov :D Vyplakala som sa mamine do telefónu, dala som si rozmraziť kuracie prsia a šla si variť ryžu na druhý deň :D
A ako to vyzeralo s mojou adventnou prípravou? Tak, že môjho predstavzatia sa nevzdám. Už som svojmu telu spôsobila dostatok cukrových šokov. Nebyť týchto 5 dní v "záhrobí" bolo by to fain. No bohužiaľ, ale nehádžem flintu do žita. V priebehu mesiaca som sa snažila robiť malé dobré skutky, napríklad som nezdvíhala mamine telefón "Čo chceš?" :D môj zlozvyk. Alebo to že som si tento rok (minulý rok som šla domov 24.12. robila som v kuse, a darčeky som kupovala niekedy v januari, keď prišla výplata) napriek všetkému našla čas na nákup darčekov, a korunky z výplaty som neinvestovala do tej novej kabelky (vo výpredaji, koženááá!!!! ) ale odkladala som si ich pre mojich blízkych :)
Posledné dni mi veľa vecí vzalo, no aj dalo. Okrem tých kíl navyše mi to dalo to, že som sa nad sebou vážne zamyslela. Musím zmeniť svoje myšlienky. Musím samú seba aj pochváliť a nie nedávať šancu prejaviť radosť z úspechu. Nebáť sa radovať, keď jest to prečo sa tešiť. Mať sa rada, i keď nie preto, aká som nedokonalá (som realista, kritická budem k sebe stále, som taká od mala) tak aspoň preto, lebo som ľudská bytosť, Boží tvor a telo každého človeka potrebuje byť vyživované jedlom aj láskou :)
Zmeniť myšlienky k sebe nestačí. Treba mať rád aj iných ľudí. Ale pokiaľ si ako jednotlivci neuvedomíme vlastnú hodnotu, nebudeme vidieť cnosti ani iných ľudí :) A ja som toho príkladom, k novým ľuďom si udržujem odstup. Nedávam najavo pred inými city, lebo predpokladám, že to potom zneužijú a budú ma chcieť zraniť. Ak človeka dobre nepoznám, vždy si myslím, že ten človek má za lubom niečo zlé.
Tak denníček toď koniec môjho blábotania. Po včerajšom kine - Hobbitovi 3. si celý deň púšťam saundtracky a rozmýšľam aký skvelý pár by bol zo mňa a Kiliho :D A vieš čo? Dovolila som si pred bratom prejaviť svoju radosť, tešila som sa ako decko kým nezačal film :) Tak na začiatok dobré nie? :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára