Ružové okuliare? Ja? Nikdy!

Aojte.

Tento článok bude o mne. 

O tom, že nikdy nie som so sebou dosť spokojná a uvedomujem si svoje nedostatky. Niky sa na svet nepozerám cez ružové okuliare, nikdy nie na seba. "Však ten tuk na bruchu ani nevidno" alebo "Nevadí, že sa to troška trasie,aj tak to v tých leginách vyzerá super" TO NIE!.. toto si ja nikdy nepoviem... realitu nič nezakryje, neumlčí..  Neviem ako vy, ale mne sa ešte nikdy nestalo, že by som si povedala, tak a teraz to je ono, už mi nič nechýba. Práve naopak. Stále niesom dosť svalnatá, dosť vysekaná, dosť silná, dosť múdra, dosť akceptovaná, dosť šikovná, dosť bohatá, dosť skúsená, dost DOKONALÁ. Neviem, kde ma tento hon za dokonalosťou dovedenie, ale skôr či neskôr aj tak všetci skončíme rovnako, no ja chcem z tejto telesnej schránky vyťažiť maximum!

Neviem, kedy a ako sa zo mňa stala perfekcionistka. Možno v detstve, keď rodičom nestačila 2 ale musela byť 1, keď som musela stráviť hodiny nad násobilkou dokým som to nevedela ako Anjeličku môj strážničku. Možno v puberte, kedy sa mi smiali, že mi odstávajú uši, že mám veľké prsia (začala som sa veľmi skoro vyvíjať a viete aké to je, keď máte 13 rokov a musíte mať ako jediná z triedy podprsenku L ) Neznášala som svoje telo, nechcela som mať tie ženské boky, neznášala som svoju reč, prečo rýchlo rozprávam? Prečo sa aj ja iným nesmejem? Prečo sa nebránim? ... Mala som chuť chytiť nôž odrezať si uši, prsia, boky, stehná,jazyk... rozkrájať sa celá a polepiť sa opäť, ale z častí, ktoré budú DOKONALÉ.

Alebo to bolo vtedy, keď som si povedala v 15 – tke DOSŤ? Ak sa nedá poskladať nanovo, musím narábať s hmotou, ktorú mám. Začala sa diéta. Zlepšil sa priemer známok na samé jednotky. Dostala som sa na gympel. Na strednej som chcela byť za chudú a skvelú babu, za DOKONALÚ! Mal to byť nový začiatok. Namiesto toho som tam už prišla ako hrkotajúca kostra- anorektička, k tomu asociál. Hrkotala som si ešte 2 mesiace na gympli, potom som odišla na „liečbu tráviaceho traktu“ (výhovorka mojej rodiny, priznať, že vychovali anorektičku bola hanba, ktorú si nemohli dovoliť... mala som mať žalúdočnú chorobu, preto som nemohla jesť a chudla som...) Môj výkrm trval 5 mesiacov. No školu som neprerušila, učila som sa všetko v nemocnici. Veci mi brat skenoval a posielal poštou. Bola som na druhom konci republiky. Takže rodinu som videla, keď ma priviezli, 1 návšteva a keď prišli po mňa.

I napriek popáleniu, za mojim ideálom si idem ďalej. Viete, keď si človek ako ja vezme niečo do hlavy, tak platí starý dobrý macchiavellizmus: „účel svätí prostriedky“ a dosahovanie cieľa prináša obete, idem aj cez mŕtvoly. Možno si myslíte, že som nejaká pokazená... nie ste jediní :D ... Ja som na seba kritická a prísna. Plním si svoje povinnosti ako najlepšie viem. Nikdy nechcem niekoho sklamať.

Povedala som, že za svojim ideálom si idem ďalej. Ale teraz ako cvičím, zdravo sa stravujem si seba vážim o mnoho viac ako v minulosti. Milujem svoje stehná a za žiadnu cenu si ich nechcem odrezať. Sú silné, ťažko som na nich pracovala, poslúchajú ma, odnesú ma kam chcem, v podpätkoch sa cítia super a sexi, drepujeme spolu, sme skvelý bežecký pár. Áno, nie sú vysekané ako chcem. Mám tam tuk. Ale toho sa zbavím. Viem, že pod ním sa skrýva neuveriteľná sila. Chce to len čas, treba byť trpezlivá. Nikdy sa nevzdávať svojich snov. Treba byť skromná, a nechcieť všetko naraz a robiť zo seba boha.

To, že nikdy nebudem dokonalá viem, nebudem dokonalá ani v mojom odraze ani v očiach iných, myšlienky iných nezmením. Zmeniť môžem, len svoj postoj. To čo som sa vďaka fitness naučila je, že drina prinesie ovocie, stačí si len počkať, kým dozreje. Postoj, ktorý sa zmenil u mňa je ten, že moje telo už nechcem krájať, chcem ho meniť tak, že mu dám, čo potrebuje a uberiem z iného, čo ho ničí alebo to nepotrebuje. Všetko v súlade s mojím cieľom. Ciele sa tiež menia. Najprv to bola objemovka. Teraz to je chudnutie. Opäť chudnutie. Ale tentoraz to bude INÉ.

 Už teraz to je iné. A budem pokračovať. Krok za krokom. Svoje telo milujem! Som rada, že ho mám. Som rada, že žijem. dýcham, ten pocit bijúceho srdca, keď buchá ako splašené. Poznáte to nie? Ste nervozné, ide oproti vám chalan, o ktorom tajne snívate pred zaspávaním. A vaše srdiečka vám idú vyskočiť z hrude. Dali ste HIIT tréning, nohy máte v plameňoch a horí aj vaše srdce. Predtým som si to neuvedomovala. Nevážila som si život, ani seba. V tom je ten rozdiel medzi mojou cestou za dokonalosťou vtedy a teraz. Vtedy sa dokonalosť rovnala s únikom zo života. Teraz je dokonalosť v splnení si sna... ten obraz v zrkadle je len v mojej hlave, zatiaľ... ja ho zhmotním, tak ako zhmotním všetky predstavy... ako si vyberám pózovacie plavky, ako spolužiaci po mne pozerajú, keď sa opäť vrátim do školy po súťaži...ako všetci likujú moje fotky na FB... ako brat sa chváli so svojou malou sestrou... 

Tento článok bol o mne. 

Vás sa ale pýtam:  Aké sú vaše bláznivé sny?