Aoj!
Plán bol taký, že napíšem článok k problematike tréningov. Avšak, srdiečku sa žiada vyplakať sa na pliecku imaginárneho kamaráta, tak mu teda doprajem.
Posledné dni boli viac než zlé. Ani neviem ako (
alebo vlastne viem, ale tomu bude venovaný ďalší odsek... ak si spomeniem) a padla som, padla a veľmi hlboko. Nerada sa vyhováram a ani si nemyslím, že to mali na svedomí moje povinnosti, ktorými sa zámerne obklopujem. Práca číslo jedna, práca číslo dva, choď na tréning, choď do školy, vypracuj zadanie, uč sa na test, navar si jedlo, skontroluj to jedlo, odpíš tomu, pošli správu tam tej aaaaaa nakupuj darčeky ... Nie, nemala som toho veľa, jednoducho som slaboch a pôžitkár. Hold, stalo sa a ja som strávila asi 5 dní v depke, ani nepreletela okolo mojej hlavy myšlienka pozbierať sa a ísť si navariť jedlo, odcvičiť som odcvičila (
ale o radosti z nich nemôžem hovoriť, bola to povinnosť... no jediná vec, pri ktorej som cítila, že ešte žijem) , celé dni som trávila buď na izbe alebo v knižnici za knihami a s čokoládou pri sebe. Skúšky v danom týždni som síce dala na A, ale že by som prežívala nejakú eufóriu z toho, to nemôžem povedať.
